Ako keby som mala 70. Stará a unavená.
Ľahnem si a čakám na koniec. Bolia ma nohy, praskajú kosti, trasú sa ruky, dusí sa duša.
Vraj som niekde medzi tým dojmom mladosti. Niekde medzi mäsom a kožou.
Priesvitajú mi žily.
Chlapi na mňa žmurkajú. Nevedia, že starene je to ukradnuté.
Vlečiem sa po meste a som cudzia. Nepoznám nikoho, nikto nechce poznať mňa. Prihovárajú sa mojím ústam, mojej tvári. Nevidia ma. Tak veľa im chcem povedať a keď začnem, rozprávam do prázdna.
Od dverí k oknu, k mobilu. Nikto nevolá. A vlastne, prečo by mi na tom malo záležať?
Ľahnem si a dívam sa na stenu.
Kašlem na feng šuej, kríže a budhu.
Díva sa strhaná 23-ka.
Plná stareckých škvŕn scvrkávam sa.
Handrová bábika.
Knihy, hudba... Čítam, počúvam, nevnímam.
Zatracujem vlastné nápady.
Ničím svoje telo...
Ja a stena.
Ja, Stena.
A všetko, čo hľadám je "iba" pokoj.
Komentáre
.
.