gaberka

Minulý týždeň bolo výročie tatinkovej smrti. 13 rokov. Máme nejaké kvety v záhrade. Urobila som kyticu. Len takú jednoduchú, sám si na formalitách nezakladal. So sestrou sme ešte kúpili 4 slnečnice. Jedna bola bordová.

Keď sa to stalo, Dávid mal necelé 3 roky. Stále vravel, že tatinko je teraz v domčeku, a že mu ho treba upratať. Vzal handričku a čistil hrob.

Tak sme tam došli a trochu mu upratali. Dali kvety.

Na pohrebe bolo zo tisíc ľudi. Sila. Ujo, čo kopal nejaky nový hrob, sa nám prihovoril, že aj on Ferka poznal.  

Včera som tam bola zas. Zoschnuté slnečnice a kvety zo záhrady. Nič viac. Nikto iný tam nebol. Nikto zo súrodencov a kamarátov. Nikto z tej tisícky.

Doniesla som mu žltú gerberu. Jeho obľúbené kvety.

Meno, dátum narodenia, dátum smrti. To je všetko. Celý život.  Nič strašnejšie som nikdy nečítala.

A potom si uvedomím, že z môjho otca, ktorého som držala za ruku, ktorý rozprával, chodil, vonial...

Že z najlepšieho chlapa na svete sú len kosti.