gaberka

Krásne oči, vtipná, pohotová, jednotky. Nadváha. Neviem, kde sa stala chyba. Neprejedala som sa. Normálka, ako iné deti. Nenávidela som návštevy a všetky tie tety: "Ale si tučná!" A strýkove "Si pribrala, ne?" miesto pozdravu. Proste ohavná.

Sedela som vo vani a tatik mi vraví, že keď budem mať 22 kíl, budem super. Mala som 35. Pre decko nemožné.... Byť super. Inak by to bolo fajn. Dedko, babka a každý deň nejaká uštipačná poznámočka. A neviem prečo, ale iných tučných som nepoznala.

Mala som 10, keď zomrel tatik. Fotky z pohrebu -  urevaná guľa s podbradkom. Veľmi si ich neprezerám, ale ak áno, neviem, či revem, kvôli otcovi v truhle, či kvôli dcére, akú musel mať. Hej, mala som byť super. Robiť radosť. Tučibomba.

Nejako som nikdy nemala kamošky. Všetky boli také barbie. Necítila som sa dobre. A každý večer pred spaním pravidelná hodina revu do vankúša.

Nejesť po šiestej, behať, futbal. Sranda, ako sme chodili cvičiť do kulturáku. Aj lokálna telka došla. Normálne sme tam boli. Ja síce len tak v úzadí, aby ma nebolo vidno, ale...

Alebo ešte zážitok. Ako som na 8-ročnom gympli šla cez prestávku na záchod a za mnou dve druháčky. Sedím si tam a jedna sa pýta, že či obsadené. Tá druhá, že hej, "tota malá, tučná". (Baby, ja som vás počula.)

Chodili sme behať cez telesnú. Vonku, k splavu. Žiadnej sa nechcelo, ale iba na mňa telocvikár nakričal, nech láskavo bežím, lebo to potrebujem. Inak, telesná. Strach a hrôza. Keď sa prezliekali spolužiačky a tie ich dokonalé ploché brušká. A k tomu náreky, že aké sadlo a neviem čo. Naučila som sa prezliekať rýchlosťou blesku vo chvíli, keď sa nikto nedíval.

Detské lásky. Moje iba platonické. Nefandila som si. Som realista.

Tak nejako sa to začalo. Aj chuť, aj radosť som mala. A deň za dňom som ostávala dlhšie sama v izbe. V sebe. Deň za dňom som viac nenávidela svoje telo.

Mala som 15 a 158cm (dodnes to tak je). Raz večer stúpim na váhu a 60kg. DOSŤ! Nasrala som sa. Nervy a slzy. Skákala som asi hodinu na švihadle. Ráno - 59kg. Idem ďalej. Pohoda. Cvičila som každý deň. Trošičku menej jesť. Pri 57 mi spolužička povedala, že som schudla. Niečo neskutočné pre mňa. Po piatej som nejedla. Uprednostnila som ovocie a zeleninu. Desiatu vynechávam. Dôjdem domov zo školy a take dve hodinky zacvičiť. Myslím, že som začala v marci. V máji som mala 54. Všetci, že ako dobre vyzerám, čo robím a tak. Aaaaaaale nič...

Zistila som, že ak nejem jeden deň, kilečko je isté. Pôstne piatky. Sem-tam aj utorky alebo iné dni. Môj debilný metabolizmus nejako nefunguje a ak som sa napr. v nedeľu najedla, kilo z piatku bolo späť.

Prvé jedlo o tretej poobede. Zemiaky, ryža alebo krajec chleba. Prvé a posledné. Keď to na mňa prišlo, tak lyžička kakaa, kúsok cukru... A štyri hodiny cvičenia. Dosť ma to štve. Iné by už boli kosť a koža. Cez prázdniny som došla k 52-ke.  V septembri ešte na 51.

Ľudia sa so mnou normálne bavia. Žiadne poznámky na moju postavu. Bavia sa so mnou!

Bolia ma nohy a hlava. Denisa, Nika, Sisi... Sú také chudé. Stále mám brucho. Nechytám sa.

Pekne som sa držala. Vo februári bol výlet. Dôjdem domov a 50. Najem sa a 52. Myslela som, že ma porazí.

U nás máme na Veľký piatok spoločnú večeru. Pekne oblečení. Mala som sukňu. Celý deň na vode. Najedli sme sa. Snažím sa, aby bola mamka spokojná, ale aby som mala len trochu. Idem na záchod a brucho mi trčí. Návšteva. Hluk. Zamkla som sa a strčila prsty do úst. Nešlo to. Pešla polhodina. Bola som červená, oči zaslzené, hlava šla prasknúť. Ale brucho je fuč! Šťatsná-prešťastná. Len dnes, lebo bola tá večera. Sobota bez jedla. V nedeľu si dávam vločky. A začala som rásť. Stojím pred zrkadlom a je zo mňa hovädo. Ako keď som bola decko. Tučné líca, brušisko. Prsty do úst. Toto si ešte pamätám. Potom to už šlo.

Začala som vracať. Po prvé, konečne som mohla jesť jedlá, ktoré som si rok odopierala. Po druhé, konečne som mohla jesť! Po tretie, už nebolo treba cvičiť. Ja to nenávidím. Všetko ma z toho bolí a hovadiny z endorfínami si nechajte pre seba. Po každom jedle som išla na záchod. A sestre to došlo. Povedala mamke. Mala som 48. Akože sorry, ale tohto sa už nepustím. Aj tak už nie dlho. Nie som sprostá. Viem, že je to škodlivé. Choré.

Doma akosi nie sme na city a rozhovory. Uistila som ich, že som v pohode. Už neviem, kedy prišli na to, že klamem. Sestra sa vysmievala. moja nová prezývka- Zvratka. Brat sa so mnou nerozprával rok. Musela som odísť zo svojej izby a ísť k sestre. Váhu skryli. A ja som neprestala. Našla som váhu. Je pre mňňa životne dôležitá. Vzali klúč od WC. Týmto sa zo mňa stal najvynaliezavejší človek v rodine. Dá sa vracať kdekoľvek. Záchod je najnudnejší spôsob. Pod strom, do lavóra... Mne sa osvedčili obyčajné mikroténové sáčky. Treba ich poriadne zaviazať a skúsiť sa ich zbaviť čím skôr. Totižto, tá kyselina žalúdočná ich nejak rozkladá. Keď prasknú, je ťažké  umyť to a ešte ťažšie zamaskovať smrad. Nedávajte ich za posteľ. A už vôbec ich tam nenechávajte, ak idete do školy. Vrátim sa, chcem zahrať milú, veselú dcéru a mama čaká s remeňom. Našla to. Sladkých 17. Bila ma s prackou po hlave, všade. Ja som to fakt nechcela robiť. Ale po každom jedle sa zo mňa stávala "tota malá, tučná". A to som nechcela ešte viac.

Večer ľahneš s tým, že už zajtra sa to vyrieši. A zajtra sa nevyrieši nič. Prosím boha. O silu, pomoc, vytrvalosť. Kašle na mňa. Asi sa mu páčia chudé. Vstanem, že dnes pohoda. Dnes to pôjde. A na obed ostávam len ja a kamoška záchodová misa. Taký svetlý moment bol, keď som sa predklonila a nepotrebovala som prsty. Šlo to ľahko a rýchlo.

Dostala som sa na terapie. Ráno pred školou, skupinka teenagerov s problémami. Výrazné osobnosti a ja v kúte. Popočúvala som a išla do školy. Z času na čas sa pani psychologička, ktorej som ukradnutá, opýta, že ako. Že fajn. Tak fajn. Už tam nechodím. Doma ma neriešia. Zlyhala som. Strašne som ich sklamala. Robia to iba rozmaznané dievčatá. Prečo im robím hanbu?

Ostatní netušia nič. V spoločnosti sa držím. Zo začiatku som sa, dokonca, dokázala najesť a nechať to v sebe.

Zmenila sa mi kvalita vlasov. Sú suché a krepovité. Kedysi som ich mala po pás. Boli krásne a ja škaredá. Zo zubov sa mi začalo odlamovať. Tak vtipne sa mi zbrúsili. Museli mi ich dopĺňať. Aj tie boli krásne. Teraz len naoko. Ani jeden nie je zdravý a sú krehké. Praskajú mi žilky a už nielen na nohách. Metličky. Bolieva ma hlava a trasú sa ruky. Som rada, ak nemusím byť doma. Tam je to najhoršie. Nikdy nevydržím.

Naučila som sa hrať.Myslím, že som fakt dobrá. Viem, čo komu povedať. Viem zahrať veselú, vtipnú, roztopašnú... A na čo som hrdá - dokážem zahrať sebavedomú!!!

S ľuďmi o tom nehovorím. Načo? Tým bystrejším dôjde aj tak. Ako niektorým spolužiačkam. Nebolo ich síce ťažké upokojiť, nech nestresujú. že je to ok, ale reči sa šíria. A potom sa môže stať, že na vás kričí spolužiak na celú školu, že ty bulimistická sviňa.

Prestala som chodiť von. Vraj dobre vyzerám. A ja viem, že si to nezaslúžim. Doma sa znovu objavil kľúč na WC-ku. Fakt to neriešia. Ani mňa. Zmierili sa s tým, že žijú so sviňou.

Prišli matury. Trochu problém, lebo učiť sa, neustále myslieť na jedlo, nažrať sa a vracať... To dá zabrať. Dopadlo to fajn. Prijali ma na školu. Mávam dobré dni. Vtedy vraciam tak 3x. Zlých je viac, zvraciam 5-6x. Aj viac. Slabnem, nebaví ma škola a vo svojej naivite verím, ža raz sa to musí skončiť. Inak som si zvykla. Aj moje štíhle telo (stále nie so vychudnutá).Nevie inak. Keď dostane jedlo, musí ísť von. Inak priberie. A to nechceme. Chcem byť krásna. Chcem, aby sa ľudia potešili, keď ma vidia.. Aby sa so mnou bavili. Kamarátov nemám. Pocit prázdnoty. Fyzickej - ten je super. Keď je všetko von. Bola som plná svinstva a zrazu som pierko. Bez stresu. Relax. Takú hodinku - dve. Psychickej - zapĺňam jedlom.

Tri roky na škole. Deň za dňom. Bez zmeny. Práve tu potrebujem. Prerušila som štúdium a šla robiť na výletnú loď. Každý deň v inom meste. Amsterdam, Viedeň, Budapešť... Makačka 10 hodín denne, 7 dní v týždni. Samý teploš, fet a duševné choroby. Zapadla som. A začala vracať ešte viac. Kradla som z chladničky. Kabínka malá a my dve. Zapneš hudbu na plné peky a povieš, že sa ideš sprchovať, pustíš vodu a vraciaš. Si malá, chudá, žerieš za troch a často sa sprchuješ. Prišla na to. Ja som odišla.

Mesiac doma a sesterka volá, nech prídem za ňou do UK. Boli sme šiesti na dome. Všetko rodina alebo známi. Toto už musí vyjsť. Úplne nový životný štýl. Musí. Stresy, kým som našla robotu. Prirodzene som schudla na 45. Potom práca v reštike. Jedno jedlo zadarmo. Mali hrubé steny na WC-ku. 20 minút pauza. Nažeriem sa rýchlo a potom 10-15 minút mi stačí. Vedľa domu potraviny. Neviem ušetriť. Potrebujem jedlo. Veľa jedla.

Vstaneš a dáš si kávu. A povieš si, že stačí. Začne ti škvŕkať v bruchu. Len jeden chlebík. Ale nejaká som tučná po tom chlebe. Tak to dorazím. Všetko, čo príde. V krajnom prípade napr. litrom čaju. Dnes nemôžem ani ten. Niekedy ani pohár vody. Puchnem. Musí to von. Nedokážem si predstaviť, ako sa dá jest aj piť zároveň. Nanávidím jedlo. Milujem jedlo. Nemyslím na nič iné. Jem a potom som tučná. Vraciam a som chudá. Som chudá, mám právo sa najesť. Aspoň trochu. Jem, som tučná...

Ako si človek zvyká. Príde na svoje finty. Najhoršie sa vracia ryža a cestoviny. Najlepšie je pečivo a mäso, aj v kombinácii. Vraciam, kým nejde žlč. Treba veľa piť. Vtedy to ide ľahšie. Sú zlé dni. Nie a nie vyvracať žlč. Viem, že nie som celkom prázdna. Cítim len kyselinu. Vždy mi to spáli jazyk a hrtan a rozbolia zuby. Ani s váhou to nie je vtedy super. To dokážem nabrať aj tri kilá za deň. Najhoršie, keď zvraciam krv, Mám potom migrénu.

Kradla som jedlo. Nasrali sa. Snažila som sa. Kúpila letenku.

Prvý sex? 22. Beriem ako príjemné nedopatrenie. Dobre viem, že budem sama. Musím. Inak idem každému na nervy. Pravdu som vyklopila po polroku. Zatiaľ sa snaží. Myslí, že mi pomôže. Zlatý. Dávam mu ešte pár mesiacov.

Mám 42 kg. Už ma nič nebaví. Snažím sa radšej nejesť vôbec. A v noci, pravidelne okolo druhej sa budím. Zakryjem sa a nával myšlienok, chutí... Rozkážem si, že preboha, aspoň dnes nie. Otváram chladničku...

6 rokov. Hrozí mi arytmia až zlyhanie srdca. Tak nech už to mám za sebou. Budem v truhle krásna. Ja viem, že som slaboch. Zlyhať na debiline ako je jedlo. Ale tučná už nebudem. Som bulimička. Sorry, bulimistická sviňa.

P.S: Baby, nerobte to. Buďte krásne aj s kilami navyše. Ja to už neviem.